Po jednom víkende som bola plná dojmov. Dva dni - dva úplne rozdielne zážitky a predsa ich niečo spájalo.
Prvú aktivitu som prežila naplno do nej zapojená. Bol to deň na kurze v Škole varenia, ktorý som dostala ako darček a tak som bola plná očakávaní, čo mi to prinesie. Ráno sme prišli do príjemne upraveného starého historického domu ale s moderne vybavenou kuchyňou vhodnou na tento účel. Šéfkuchár-profesionál nás privítal a oboznámil s tým, čo budeme najbližších osem hodím spolu robiť. Po neodmysliteľnej rannej káve, pri ktorej sme si navzájom konfrontovali svoje očakávania, sme sa pustili do práce. Naša skupina bola rôznorodá z hľadiska veku aj z hľadiska skúseností v oblasti domácej gastronómie – teda ženy aj muži J. Pripravovali sme jedlá francúzskej kuchyne a popri tom sme nasávali z množstva naozaj dobrých trikov profesionála ako jedlo urobiť chutnejším a zaujímavejším, pretože ten „náš“ kuchár bol ochotný zdieľať svoje know-how. Čo som si však uvedomila až keď som sa vracala k tomuto zážitku neskôr bolo, že šéf nášho malého tímu tj. kuchár, nás všetkých bez rozdielu a veľmi nenásilnou formou zapojil do spoločného „projektu“. Napríklad môj muž sa sám ponúkol, že oddelí žĺtky od bielkov zo šiestich vajíčok! A na počudovanie, to čo by doma bolo takmer nemožné, tam zvládol v pohode. Tiež môj syn: najprv mu vychádzala taktika, že do činnosti „posúval“ svoju priateľku. Ale posúval to tak ďaleko, až mu nakoniec kuchár zadal ešte sofistikovanejšiu činnosť ako tie, ktoré ochotne prenechával iným. Na konci toho všetkého, keď sme ochutnali a zjedli to, čo sme naozaj spoločnými silami vytvorili, sme sa pustili do upratovania kuchyne. Opäť som sa nestačila čudovať, s akým zápalom muži čistili šporáky a súťažili, ktorý sa viac leskne. Bol to naozaj veľmi príjemný deň a až na konci sme si uvedomili, že sme si vlastne celých osem hodín takmer nesadli – ak nepočítam čas kedy sme si vychutnávali plody spoločnej práce. Urobili sme toho tak veľa, že pri neefektívnom fungovaní tímu by sa nám to asi nepodarilo.
Druhá aktivita toho istého víkendu bola úplne odlišná a v nej som bola už iba pasívnym článkom. Bola som na diplomovom koncerte vynikajúceho mladého huslistu. Tento mladý človek má za sebou už veľa domácich aj zahraničných koncertov a skúseností. Keďže to bol diplomový koncert, je logické, že hlavnou postavou večera bol spomínaný umelec. Aby bol koncert zaujímavejší a pestrejší, vystupoval v každom čísle s iným spoluhráčom. Najpôsobivejšie bolo pravdaže účinkovanie spolu s komorným orchestrom. Mám veľmi rada vážnu hudbu a v spojení s „live“ zážitkom to vo mne vyvolávalo celú škálu pocitov. Zážitok to bol fantastický.
A čo mali spoločné tieto dva zážitky okrem toho, že boli v mojom jednom víkendovom programe? Z môjho pohľadu spoločný aspekt bol ten, že v oboch „účinkovali“ tímy: náš kuchársky i hudobnícky (orchester). Aby výsledok spoločnej práce bol skutočne dobrý, museli tímy fungovať so zameraním na spoločný cieľ. Každý z členov tímu zodpovedne odviedol svoj podiel práce. Vedúci tímu, šéfkuchár či dirigent, pri tom prihliadal na osobitosti každého člena, a súčasne bol zjednocujúcim prvkom celého tímu: zbytočný by bol 100% výkon sólistu, keby si v orchestri hral každý „len za seba“ a rovnako by sme nedosiahli naozaj chutný výsledok v kuchyni.
V „kuchárskom“ tíme sme neboli odborníci, no boli sme schopní a ochotní pracovať v tíme. Túto nevýhodu vyvážil vedúci tímu svojím prístupom (delegoval úlohy, prenechával zodpovednosť, zosúlaďoval činnosť pri dosahovaní cieľa...) a svojou odbornosťou. Hudobnícky tím bol naproti tomu zoskupením profesionálov. Úlohou vedúceho tohto tímu bolo dosiahnuť vynikajúci výsledok postavený práve na odbornosti hudobníkov a ich ochote dosiahnuť spoločný cieľ.
Prvú aktivitu som prežila naplno do nej zapojená. Bol to deň na kurze v Škole varenia, ktorý som dostala ako darček a tak som bola plná očakávaní, čo mi to prinesie. Ráno sme prišli do príjemne upraveného starého historického domu ale s moderne vybavenou kuchyňou vhodnou na tento účel. Šéfkuchár-profesionál nás privítal a oboznámil s tým, čo budeme najbližších osem hodím spolu robiť. Po neodmysliteľnej rannej káve, pri ktorej sme si navzájom konfrontovali svoje očakávania, sme sa pustili do práce. Naša skupina bola rôznorodá z hľadiska veku aj z hľadiska skúseností v oblasti domácej gastronómie – teda ženy aj muži J. Pripravovali sme jedlá francúzskej kuchyne a popri tom sme nasávali z množstva naozaj dobrých trikov profesionála ako jedlo urobiť chutnejším a zaujímavejším, pretože ten „náš“ kuchár bol ochotný zdieľať svoje know-how. Čo som si však uvedomila až keď som sa vracala k tomuto zážitku neskôr bolo, že šéf nášho malého tímu tj. kuchár, nás všetkých bez rozdielu a veľmi nenásilnou formou zapojil do spoločného „projektu“. Napríklad môj muž sa sám ponúkol, že oddelí žĺtky od bielkov zo šiestich vajíčok! A na počudovanie, to čo by doma bolo takmer nemožné, tam zvládol v pohode. Tiež môj syn: najprv mu vychádzala taktika, že do činnosti „posúval“ svoju priateľku. Ale posúval to tak ďaleko, až mu nakoniec kuchár zadal ešte sofistikovanejšiu činnosť ako tie, ktoré ochotne prenechával iným. Na konci toho všetkého, keď sme ochutnali a zjedli to, čo sme naozaj spoločnými silami vytvorili, sme sa pustili do upratovania kuchyne. Opäť som sa nestačila čudovať, s akým zápalom muži čistili šporáky a súťažili, ktorý sa viac leskne. Bol to naozaj veľmi príjemný deň a až na konci sme si uvedomili, že sme si vlastne celých osem hodín takmer nesadli – ak nepočítam čas kedy sme si vychutnávali plody spoločnej práce. Urobili sme toho tak veľa, že pri neefektívnom fungovaní tímu by sa nám to asi nepodarilo.
Druhá aktivita toho istého víkendu bola úplne odlišná a v nej som bola už iba pasívnym článkom. Bola som na diplomovom koncerte vynikajúceho mladého huslistu. Tento mladý človek má za sebou už veľa domácich aj zahraničných koncertov a skúseností. Keďže to bol diplomový koncert, je logické, že hlavnou postavou večera bol spomínaný umelec. Aby bol koncert zaujímavejší a pestrejší, vystupoval v každom čísle s iným spoluhráčom. Najpôsobivejšie bolo pravdaže účinkovanie spolu s komorným orchestrom. Mám veľmi rada vážnu hudbu a v spojení s „live“ zážitkom to vo mne vyvolávalo celú škálu pocitov. Zážitok to bol fantastický.
A čo mali spoločné tieto dva zážitky okrem toho, že boli v mojom jednom víkendovom programe? Z môjho pohľadu spoločný aspekt bol ten, že v oboch „účinkovali“ tímy: náš kuchársky i hudobnícky (orchester). Aby výsledok spoločnej práce bol skutočne dobrý, museli tímy fungovať so zameraním na spoločný cieľ. Každý z členov tímu zodpovedne odviedol svoj podiel práce. Vedúci tímu, šéfkuchár či dirigent, pri tom prihliadal na osobitosti každého člena, a súčasne bol zjednocujúcim prvkom celého tímu: zbytočný by bol 100% výkon sólistu, keby si v orchestri hral každý „len za seba“ a rovnako by sme nedosiahli naozaj chutný výsledok v kuchyni.
V „kuchárskom“ tíme sme neboli odborníci, no boli sme schopní a ochotní pracovať v tíme. Túto nevýhodu vyvážil vedúci tímu svojím prístupom (delegoval úlohy, prenechával zodpovednosť, zosúlaďoval činnosť pri dosahovaní cieľa...) a svojou odbornosťou. Hudobnícky tím bol naproti tomu zoskupením profesionálov. Úlohou vedúceho tohto tímu bolo dosiahnuť vynikajúci výsledok postavený práve na odbornosti hudobníkov a ich ochote dosiahnuť spoločný cieľ.
Autor: Anna Giertlová, KNO Slovensko
